Pri príležitosti kňazskej vysviacky si zvykneme my, kňazi, zaspomínať na prvé volanie, ktoré sme počuli v detstve, alebo neskôr vo svojom srdci: keď sa nás dotkol Pán Ježiš, jeho volanie, keď sme pocítili túžbu byť v jeho službe, k užšiemu nasledovaniu, a keď sme sa rozhodli pre neho. Aj evanjelista svätý Ján nás všetkých upozorňuje, aby sme sa znovu a znovu vrátili k tej prvej láske, keď sme s detskou, mladíckou horlivosťou, čistou láskou milovali Pána Boha a jeho Syna Ježiša Krista.
Zaspomínajme si na tú chvíľu, keď sme aj my stáli pred kňazskou vysviackou, keď sme jednotlivo, slobodne, smelo pred celou Cirkvou – ba teraz môžeme povedať, že pred celým svetom – vyslovili obšťastňujúce áno tej osobe, ktorá je pre nás všetkých tajomným nebeským ženíchom.
Práve preto si máme uvedomiť dva momenty tohto povolania, služby, ktoré majú protichodný smer. Boh nás najprv volá, potom nás zasa posiela. Aká je spojitosť medzi oboma?
Boh najprv volá: volá, priťahuje a človek sa podvolí tej tajomnej milujúcej príťažlivosti, ktorá je niekedy veľmi tichá, ledva rozpoznateľná.
Ale prečo Pán Ježiš volá? To musíme vyskúmať, vymodliť. Keď sa človek podvolil volaniu, začne vnútornú modlitbu, dialóg so svojím pozývateľom. Ako dobrý žiak sa začne učiť v jeho škole, na hodinách náboženstva, v seminári, no predovšetkým nie z učebníc, ale z osobného vzťahu s Bohom. V rozhovore s Ním srdcom-dušou skúma, čo to Boh od neho žiada. Vtedy sa človek naplní jeho silou, milosťou, a začína chápať, na akú úlohu, službu ho chce poslať.
My sme si nezvolili zamestnanie, nehľadáme dobre platenú, váženú, modernú prácu. My sme sa podvolili volaniu Pána Ježiša. Keď budeme pozorní, Pán Ježiš nám prezradí: Nebudete účastní veľkých radovánok tohoto sveta, naopak, budete trpieť oveľa viac pokušení a prežijete oveľa viac nedorozumení a budete nosiť oveľa väčší kríž: nielen za seba, ale i za veriacich vám zverených. Práve preto my, rímskokatolícki kňazi, môžeme kľudne povedať: nezvolili sme si tri klasické formy sebarealizácie života (peniaze, moc, ženy), ale zrieknuť sa ich. Chceme kráčať v šľapajách Pána Ježiša, žiť podľa jeho pokynov a jeho ohlasovať.
Odkiaľ má brať kňaz na toto silu každý deň? Keď zoslabneme, keď nás postihne neúspech, pocit neschopnosti, nepochopenie, pokušenie samoty. Aj vtedy pamätajme, že nás Pán Ježiš zavolal, a on nás posiela znova a znova. Keď máme starosti, ťažkosti, k nemu sa ideme vyplakať a nie vám sa ponosujeme. Podstatné je viesť s ním dialóg, zostať s ním v živom spojení. Duševný pokoj je prvoradý a najdôležitejší. Len potom nasleduje práca a všetka činnosť navonok. 
Každodenný chlieb pre nás sprítomňuje Božie Slovo, ktoré denne počúvame vo svätej omši, modlitba breviára a iné rozjímania. A k tomu prichádza stelesnené Slovo a každodenný Eucharistický pokrm, to je ten chlieb a víno, ktorým je samotný živý Ježiš so svojím učením a tajomnou srdečnou (vrelou) prítomnosťou. Iba to nás vie znovuobnoviť, postaviť na nohy, uzdravovať, občerstviť. On i dnes hovorí. Dnes rovnako pôsobí Ježišovo evanjelium, volá svojich kňazov, volá aj nás všetkých.
Svätý Ján Zlatoústy píše, že keď vysvätia kňaza, také obrovské množstvo milostí dostane, že oveľa viac sily, milostí vie do seba prijať, ako ostatní ľudia – keď denne pokorne prosí a otvorí sa pre ňu. Táto znásobená milosť je skutočne Duch Svätý a všetky charizmy Ducha Svätého, ktoré sú potrebné k tomu, aby svoju službu vykonával čo najlepšie. Hoci je potrebné naše úsilie, prvá je vždy milosť. Svätý Ján prirovnáva kňaza k Eliášovi, ktorý zvoláva Boží oheň vo svätej omši pri ambóne a pri oltári, a ktorý je schopný zapáliť tento oheň aj v najbezvýznamnejších a najzablúdenejších srdciach ľudí.
My, kňazi, máme tak isto slabosti, chyby ako hocikto iný. Obráťme sa k sebe vzájomnou láskou: keď je potrebné, jemným upozornením, ale vždy odpúšťajúc!
Drahí veriaci, buďte trpezliví voči kňazom! Pozrite na Krista, na jeho odkaz, ktorý kňaz sprostredkuje. On je vždy pravdivý a dokonalý.
Milujme Boha, a kvôli nemu si vážme jeho kňazov!
