Kazeň roku 2019

Sviatok sv. Martina, Mukačevo 11. 11. 2019.

Bratia a sestry,

svätého Martina, vidíme najčastejšie zobrazeného ako vojaka na koni a mečom delí svoj plášť so žobrákom. Jednou udalosťou jeho života, chceli autori pravdivo vyzdvihnúť dôležitú vlastnosť charakteru sv. Martina: otvorené srdce pre núdzneho. Autori životopisov spomínajú jeho túžbu priviesť svojich rodičov k viere, žil veľmi asketicky, jeho veľkú lásku k vidiečanom, ktorých evanjelizoval, staral sa o nich ako dobrý pastier a snažil sa pozdvihnúť ich život. Pritom nemôžeme myslieť len na materiálnu chudobu. Dnes viac ako inokedy myslíme na biedu ducha.

Božie slovo dnešného sviatku nám predstavuje súd na konci vekov. Podstatu a spôsob súdu nám zjavil Pán Ježiš. Konečný rozsudok je triedením. To nie je nejaké vyšetrovanie, je potvrdením toho, k čomu sa rozhodol sám človek, pre dobro, či zlo. Tento rozsudok bude verejným zjavením pravdy o vzťahu človeka k Bohu a k jeho ľudským bratom.

Rozhodujúcim kritériom hodnotenia pri poslednom súde bude aktívna, činorodá láska k Bohu a k blížnemu. Kto ju žil a uskutočňoval bude spasený, kto sa previňoval voči láske až dokonca bude vylúčený z Božieho spoločenstva. Nebude rozhodovať vek, zdravie nadanie, telesné, či duchovné vlastnosti, schopnosti a výkony, krása, majetok, sláva a moc. Nezmení rozsudok ani výpočet hriechov, ani počet cirkevných vyznamenaní. Najväčšou vinou bude konštatovanie: Nič som nerobil. Božia vôľa je aby sme konali dobré skutky, nestačí nerobiť zle.

Kresťanská láska k blížnemu je láskou ku Kristovi a naopak. Kto chce Kristovi slúžiť a klaňať sa mu v duchu a pravde, musí mu slúžiť aj v trpiacom a inak núdznom človekovi a nesmie strpieť nedôstojné zaobchádzanie s človekom. Pri piatom a šiestom zastavení Krížovej cesty sa neľutujme, že sme nemohli, pred 2000 rokmi pomôcť niesť Kristovi jeho kríž, utrieť jeho potom a krvou poznačenú tvár, alebo potešiť ho v Getsemanskej záhrade. Aj dnes máme k tomu príležitosť vo svojich slabých, núdznych, či trpiacich bratoch a sestrách. V tomto zmysle je Cirkev tajomným Kristovým telom, ktoré má rásť. Tento živý organizmus má svoju večnú hlavu Pána Ježiša, ale v ľudských dejinách rastú na ňom živé bunky, ratolesti. Celé dejiny Cirkvi sú časom rastu a na konci vekov bude dobudovaný „Nový Jeruzalem“.

Preto nás apoštol sv. Peter povzbudzuje: „a dajte sa vbudovať aj vy ako živé kamene do duchovného domu, do svätého kňazstva, aby ste prinášali duchovné obety, príjemné Bohu skrze Ježiša Krista.“ (21 Pt 2,5)

A my sme vykúpení a povolaní. Staviteľom je Ježiš Kristus, ktorý ide dejinami a buduje organizmus svojho tela, Boží ľud: teda Cirkev to nie je krstný a pohrebný ústav, a už vonkoncom nie predajňa cestovných lístkov do šťastnej večnosti. Cirkev nie je len historická veličina s nádhernými chrámami plnými umenia. Cirkev nie ani jednotným náboženským družstvom, či spolkom záujemcov o čnostný život, či záchranný systém ohrozených duší, do ktorého sa vstúpi a z ktorého sa vystúpi, podľa chute, kedy sa komu zachce.

Cirkev je živý, nadprirodzený organizmus Božieho viniča, tajomné Kristovo telo, Božia rodina Kristom vykúpeného ľudstva.

Chápeme, rozumieme našu zodpovednosť ako živých buniek tohto Božieho organizmu? Ja som tiež Cirkev a mám prinášať ovocie spásy pre druhé údy Kristovho mystického tela. Viem, čo to znamená pre môj život v rodine, v susedstve, vo farnosti, na pracovisku, v radostiach i v utrpení, pri zábave i v nemocnici?

Pozrime sa na nášho patróna:

Svätý Martin budoval Cirkev. Mal pred očami svojho Učiteľa a Majstra – Ježiša, keď sa k tomu podujal. Tým učiteľom je Boží Syn Ježiš Kristus, ktorý prežil svoj život aktívnym spôsobom, ohlásil príchod Božieho kráľovstva, vykúpil človeka a ako hovorí evanjelium „kade chodil, všade dobre robil, postavil svoju Cirkev na skale.“

To máme robiť aj my. Budovať Cirkev, prinášať ovocie ako živé ratolesti, živé bunky. Dnes vidíme, počujeme rôzne útoky na Kristovu Cirkev. Je pravdou, že môže to byť pôsobením Zlého, ale môže to byť aj kvôli nám. Aký obraz Kristovho tela, Božej rodiny predstavuje náš život, naše správanie, naše reči, naše postoje? Sme dosť aktívni, dosť zapálení? Radi robíme mnohé skutky navonok. O tých hovorí aj dnešné Božie slovo, ale my veľmi dobre vieme, že sú aj skutky duchovného milosrdenstva. Aké sú to skutky?

„sú to dobročinné skutky, ktorými pomáhame svojmu blížnemu v jeho telesných a duchovných potrebách. Poučovať nevedomých, dobre radiť, napomínať, zarmútených potešovať, skleslých posilňovať sú skutky duchovného milosrdenstva tak isto ako odpúšťať a trpezlivo znášať, za živých i mŕtvych sa modliť.

Nazrime do svojho svedomia.

Skutky telesného milosrdenstva sú najmä tieto: nasýtiť hladných, ujímať sa ľudí bez prístrešia, obliekať otrhaných, navštevovať chorých a väzňov, pochovávať mŕtvych. Dávať almužnu chudobným je medzi týmito skutkami jedným z hlavných svedectiev bratskej lásky, je aj vykonávaním spravodlivosti, ktorá sa páči Bohu.“ (KKC)

Preto sú potvrdením povrchnosti a životnej nerozumnosti, ba až hlúposti reči na spôsob: Nikoho som nezabil, neokradol. Čo ma nepáli nehasím, Nech sa každý stará o seba. Je zbytočne sa nechať obmäkčiť biedou vo svete, moja pomoc by bola len kvapkou v mori. A mne, kto čo dá?

Takéto frázy vedú do záhuby: Pán Boh od nás kresťanov žiada svedectvo lásky a nie opatrné a prefíkané sebectvo.

„Podľa toho spoznajú, že ste moji učeníci, ak sa budete navzájom milovať.“ (Jn 13, 35)