Kyjevsko-žitomírsky pomocný biskup Mons. Aleksander Jazłowieck sa zúčastňuje na Európskom kontinentálnom zhromaždení v Prahe. V rozhovore pre Vatican News hovorí, že konflikt na Ukrajine prerušil cestu, ktorou sa diecézne spoločenstvo vydalo v súvislosti s prípravným synodálnym dokumentom, ale vyzdvihol spôsob, akým ľudia a kňazi spolupracujú, aby si navzájom pomáhali a posilňovali ducha modlitbou.

V Prahe pokračuje zdieľanie plodov synodálnej práce vykonanej na miestnej úrovni. Ukrajinská cirkev, postihnutá ruskou vojenskou inváziou, nebola schopná prehĺbiť navrhované témy v diecézach. V tragédii vojny však objavila konkrétnu tvár blízkosti a skutočnej synodality. Príbeh rozpráva Mons. Aleksander Jazłowiecki. Priznáva, že medzi dvoma stovkami delegátov sa ocitol takmer v stave dezorientácie, akoby, ako hovorí, „uprostred toľkých skutočností, ktoré hovoria o harmónii, v sebe neustále nosil smútok“.

– Mons. Grusas otvoril zhromaždenie a vyjadril nádej, že ruská agresia na Ukrajine sa skončí, aby v Európe zavládol skutočný mier a zmierenie. Ako na vás tieto slová pôsobili?

Bolo to naozaj veľmi vítané, tak trochu sme to očakávali, pretože predsa len, keď ste v katolíckom prostredí, kamkoľvek prídete, vždy nájdete solidaritu, útechu, modlitby. Zvyčajne som v Kyjeve, ale z času na čas chodím do Talianska a tesne pred príchodom sem som bol v Spojených štátoch a vždy som dostal slová blízkosti.

– Čo však pre vás znamená synodalita rok po začiatku vojny?

Úprimne povedané, je ťažké hovoriť o synodalite. Keď sa synoda začala, bol som poverený koordináciou práce siedmich rímskokatolíckych diecéz, ktoré máme. Začali sme ako všetci ostatní, mali sme svoje nádeje a obavy. Keď však vypukla vojna, prioritou sa stalo niečo iné. Bolo pre nás ťažké sledovať túto prácu a úprimne povedané, ani som sem nechcel prísť. Chápem, že svet ide ďalej, že Cirkev musí čeliť všetkým výzvam, ale naša realita a naše myšlienky sú, žiaľ, vzdialené.

Na druhej strane, ak by sme chceli zvážiť jednu „dobrú“ vec, ktorú nám život vo vojne priniesol, je to práve blízkosť k ľuďom: v krytoch, keď s nimi pijeme čaj, keď pomáhame dobrovoľníkom. Každá farnosť sa stala malou Charitou, pretože je tu veľa vysídlených ľudí a veľa rôznych potrieb. Skrátka, táto vojna pomohla mnohým kňazom na Ukrajine vyjsť zo svojich bytov a byť medzi ľuďmi s modlitbou a pomocou. Naša diecéza je veľmi veľká a v čase masakrov v Buči a Irpíne bola čiastočne obsadená Rusmi. Tu som veľmi hrdý na to, ako sa kňazi správali k ľuďom, ktorí utekali. Dnes dúfam, že táto blízkosť, ktorú prežívame, sa nestratí, dúfam, že zostane.

Ukrajinský biskup v rozhovore pre Vatican News

– Takže konflikt nerozdelil Cirkev?

Nie, nerozdelila sa. Musím povedať, že na začiatku som mal veľa obáv. My mladí a ľudia stredného veku sme vojnu nezažili. Napriek tomu naši ľudia obstáli veľmi dobre. Sú výnimky, ale väčšina ľudí má k Cirkvi veľmi blízko. Aj u nás je veľa párov, ktoré majú len civilné manželstvo, a keď príde výzva ísť do armády, rozhodnú sa vziať aj zo strachu, že sa muži nevrátia. Je to krásne, je toľko manželstiev, krstov, toľko situácií, v ktorých sa ľudia snažia upraviť svoj vzťah k Cirkvi.

tkkbs.sk