Naozaj potrebujeme rok milosrdenstva?
V jednej škole si žiaci vypočuli evanjeliové podobenstvo o márnotratnom synovi. Potom dostali za úlohu prerozprávať ho na súčasné pomery. Viacerí vec pochopili tak, že majetný otec synovi odpustil, ale prísne ho potrestal a zaradil do tvrdej práce medzi svojich zamestnancov, aby sa naučil šetriť a neutrácať rodinný majetok.
Milosrdenstvo Otca, vyjadrené v podobenstve, nie je ľahké správne rozumieť. Sme totiž jeho adresátmi a ono nás napriamuje na vysoké Božské plány, a nie iba na zámery ľudské. Tým Božským cieľom je všeobecná láska a jednota: „ako v nebi, tak i na zemi“.
Opakom milosrdenstva je sebaláska. Jej prejavy nás zaťažujú a stretáme ich na každom kroku, ba doráža na nás nevľúdnosť, raní ohováranie a nepravda, trápi odmietnutie, sme bezradní pre korupciu a ešte všeličo iné je akoby našou tŕňovou korunou. Ale či i my ju nepletieme a nenasadzujeme iným, keď konáme podobne?
Nepáči sa nám úpadok horlivosti a zbožnosti kresťanov, a sme kritickí ku cirkevným i štátnym predstaviteľom. Ale či sami nepoľavujeme v zbožnosti a nedbáme na požiadavky, rady a odporúčania Evanjelia a Cirkvi? Či máme čisté svedomie pred Bohom? Či nikým nepozorovaní neodhodíme na zem ten papierik a či pri bežnom rozhovore nehádžeme klebety, a nezamorujeme tak životné prostredie? Či nevytvárame a nešírime nepriaznivú mienku o blížnych? Lebo čím jasnejšie vidíme škvrny bratov, občanov, predstavených či podriadených okolo seba, a čím viac o tom hovoríme iným (hoci pod zámienkou „iba pravdy“), tým hustejšia hmla nám bráni vnímať vlastnú skazenosť.
Áno, sú tu malé, veľké i kapitálne hriechy i chyby. Rok milosrdenstva chce všetky dať Bohu, aby ich zničil. Ale jediný správny začiatok je vidieť vlastnú ničomnosť. Uznať sa za podliaka a pokladať za hriešnika je veľká milosť. Ale i predpoklad milosrdenstva. Bežný je obrátený postup: svet je alarmujúco zlý, a môj stav je uspokojivý. Ale táto rozšírená duchovná schizofrénia kritiky sveta i našej krajiny nevníma svoj negatívny vklad „hriechu sveta“, ale šíri ho.
Ak pôjdeme v Roku milosrdenstva s Kristovou cirkvou, tak sa možno prekvapíme a pravdou o vlastnej hriešnosti a o potrebe prijať milosrdenstvo. Ale až potom budeme na ceste liečiť sa a sa uzdraviť. Človek, ktorý prijme milosrdenstvo, stáva sa sám Božsky milosrdný a radostne šíri pokoj. Milosrdenstvom ozdobená osoba, farnosť, rodina, seminár, diecéza a Cirkev istotne zažiari. Ale začnime to my, hriešnici.
o. Anton Konečny
