Pri generálnej audiencii v stredu 25. mája sa pápež František inšpiroval biblickým odkazom starozákonnej Knihy Kazateľ pre dnešnú dobu, ktorá trpí cynizmom: utiekaním sa k exaktnému poznaniu, avšak odtrhnutému od zodpovednosti a zanietenia pre spravodlivosť. Poslaním starých ľudí je ozdravovať chorú spoločnosť životnou múdrosťou, zdôraznil Svätý Otec v 11. časti cyklu o zmysle staroby. Reagoval tiež na masaker na základnej škole v Texase a vyzval proti nekontrolovanému predaju zbraní.
Pápež František aj dnes prišiel na úvod pozdraviť veriacich na ploche námestia z otvoreného džípu. Atmosféru spestrila skupina ľudových hudobníkov s niekoľkometrovými dychovými nástrojmi – alpskými rohmi (alphorn).
Poznanie odtrhnuté od zanietenia pre spravodlivosť
V katechéze Svätý Otec najprv vysvetlil zmysel irónie, ktorou kniha Kazateľ uvádza čitateľa do údivu:
„Kazateľova neustála oscilácia medzi zmyslom a nezmyslom je ironickým zobrazením takého životného poznania, ktoré je odtrhnuté od zanietenia pre spravodlivosť, ktorej garantom je Boží súd.“ … „Nie je náhoda, že práve naša doba je obdobím falošných správ, fake news, kolektívnych povier a pseudovedeckých právd. Je to kuriózne: v tejto kultúre znalosti, poznania všetkých vecí, aj presnosti poznania, sa rozšírili toľké bosoráctva“, upozornil pápež v katechéze.
Čeliť pokušeniu cynického a nezodpovedného rozumu
Pápež poukázal na pokušenie „cynického rozumu, ktorý v sebe spája poznanie a nezodpovednosť“ a na tragické dôsledky „delíria vševedúcnosti“:
„Lebo kultúra, ktorá by chcela všetko merať a všetkým manipulovať, bude mať nakoniec za výsledok aj kolektívnu demoralizáciu zmyslu, demoralizáciu lásky, aj demoralizáciu dobra. Táto demoralizácia nám berie chuť konať. (…) Totiž také poznanie, ktoré nás oslobodzuje od morálnosti, sa spočiatku zdá byť zdrojom slobody a energie, ale čoskoro sa premieňa na paralýzu duše.“
Spoločnosť únavy, stagnácia životnej múdrosti
Ide o „chorobu duše“, ktorú už starí mnísi pomenovali slovom „acédia“, pripomenul pápež. Zároveň varoval, že takýto postoj „otvára dvere agresivite síl zla“:
„Sú to sily rozumu, ktorý sa zbláznil a stal sa cynickým v dôsledku preháňania ideológie. V skutočnosti sme sa pri všetkom našom pokroku a pri všetkej našej prosperite stali naozaj «spoločnosťou únavy». (…) Mali sme stanoviť neprekonateľnú hranicu mieru, a vidíme rad za radom čoraz bezohľadnejšie vojny proti bezbranným ľuďom. Veda samozrejme napreduje, a to je dobré. Ale životná múdrosť je niečo úplne iné, a zdá sa, že stagnuje“.
Múdrosť a humor starých ľudí
Práve starí ľudia majú preto významnú úlohu pomôcť mladým vymaniť sa zo spomenutej „choroby duše“:
„Starí ľudia bohatí na múdrosť a humor sú mladým tak veľmi osožní! Zachraňujú ich pred pokušením takého poznania sveta, ktoré je smutné a zbavené životnej múdrosti. A títo seniori tiež privádzajú mladých späť k Ježišovmu prísľubu: «Blahoslavení, lační a smädní po spravodlivosti, lebo oni budú nasýtení» (Mt 5,6).“
Toľko v stručnosti z katechézy Svätého Otca. Na záver sa pápež František prihovoril jednotlivým jazykovým skupinám.
Solidarita pápeža a výzva po masakre v Texase
Pápež osobitne vyjadril solidaritu do USA v súvislosti masakrom na základnej škole v Uvalde v americkom štáte Texas, kde v utorok 24. mája mladík spustil streľbu, ktorej výsledkom je smrť 21 osôb, 19 žiakov a dvoch učiteľov.
„Som v srdci zronený nad masakrom na základných školách v Texase. Modlím sa za zabité deti, dospelých a ich rodiny. Je načase povedať nie neobmedzenému obchodu so zbraňami. Zasaďme sa za to všetci, aby sa takéto tragédie viac nemohli diať.”
Túžba po mieri na Ukrajine
V príhovore Poliakom Svätý Otec pamätal aj na trpiacich vojnou na Ukrajine:
„Včera sme slávili pamiatku Panny Márie, Pomocnice kresťanov. V našich modlitbách jej osobitným spôsobom zverujeme túžbu po mieri na Ukrajine a na celom svete. Nech nás Matka Božia učí solidarite s tými, ktorých postihla vojnová tragédia, a vyprosí zmierenie národov.“
Pred záverečným požehnaním pápež František pripomenul zajtrajšiu slávnosť Nanebovstúpenia Pána. Pripomeňme, že jej slávenie sa v Taliansku prenáša na nedeľu, no v samotnom Vatikáne sa svätí tradične vo štvrtok dňom pracovného pokoja.
Pred slávnosťou Nanebovstúpenia Pána
Svätý Otec adresoval nasledujúce slová zvlášť chorým, ako aj mladým ľuďom a seniorom i prítomným mladomanželským párom:
„Ježiš Kristus, ktorý vystupuje do neba, zanecháva celej Cirkvi posolstvo a program: «Choďte teda a učte všetky národy… a naučte ich zachovávať všetko, čo som vám prikázal» (Mt 28,19-20). Konať tak, aby bolo Kristovo slovo známe a dosvedčovať ho radostným svedectvom – toto nech je ideálom a záväzkom každého v jeho životnom stave“.
Pred katechézou zazneli vybrané časti z Knihy Kazateľ, nazývanej aj Kohelet (Qohelet):
«Preto som až znenávidel svoj život: lebo (ako) nejaké zlo dolieha na mňa všetko, čo mám robiť pod slnkom: veď to všetko je iba márnosť a honba za vetrom! A tak som znenávidel aj všetky svoje námahy, ktorými som sa ustával pod slnkom. „Zanechám ich inému človekovi, čo nastúpi po mne.“ […] Slovo na záver všetkého, čo si počul: Boha sa boj a jeho prikázania zachovávaj, lebo to je (povinnosť) každého človeka. Boh si zavolá pred svoj súd všetky činy aj všetko, čo je skryté, či už to bolo dobré a či zlé.» (Kaz 2,17-18; 12,13-14)
Nasleduje plné znenie katechézy:
Kazateľ – neistá noc zmyslu a otázok života
11. pokračovanie cyklu katechéz O starobe
Drahí bratia a sestry, dobré ráno!
V našom uvažovaní nad starobou sa dnes stretávame s Knihou Kazateľ (Kohelet, Qohelet), ďalším klenotom uchovaným v Biblii. Pri prvom čítaní tejto krátkej knihy je človek ohromený a zmätený jej známym refrénom: „Všetko je márnosť“. Je to opakujúci sa refrén: všetko je „hmla“, všetko je „dym“, všetko je „prázdnota“. Žasneme, že tieto výrazy, ktoré spochybňujú zmysel existencie, nachádzame vo Svätom písme. V skutočnosti Kazateľova neustála oscilácia medzi zmyslom a nezmyslom je ironickým zobrazením takého životného poznania, ktoré je odtrhnuté od zanietenia pre spravodlivosť, ktorej garantom je Boží súd. A záver knihy ukazuje cestu východiska z tejto skúšky: „Boha sa boj a jeho prikázania zachovávaj, lebo to je (povinnosť) každého človeka“ (12,13). Toto je rada na vyriešenie tohto problému.
Tvárou v tvár realite, ktorá sa nám v istých momentoch zdá, že v sebe zahŕňa všetky protiklady a vyhradzuje im napokon rovnaký osud, ktorým je skončiť v ničote, sa cesta ľahostajnosti môže javiť aj nám ako jediný liek na bolestnú dezilúziu. Objavujú sa v nás takéto otázky: Zmenilo azda naše úsilie svet? Je azda niekto schopný dať zavážiť rozdielu medzi spravodlivým a nespravodlivým? Zdá sa, že všetko toto je neužitočné: prečo sa toľko namáhať?
Je to istý druh negatívnej intuície, ktorá sa môže objaviť v každom období života, ale niet pochýb, že v starobe je toto stretnutie sa s rozčarovaním takmer nevyhnutné. Rozčarovanie v starobe prichádza. A tak je odolnosť staroby voči demoralizujúcim účinkom tohto rozčarovania rozhodujúca: ak si starí ľudia, ktorí už videli všetko, plne uchovávajú svoje zanietenie pre spravodlivosť, potom je tu nádej pre lásku a tiež pre vieru. A pre súčasný svet sa stal kľúčovým prechod touto krízou, krízou blahodarnou – prečo? Lebo kultúra, ktorá by chcela všetko merať a všetkým manipulovať, bude mať nakoniec za výsledok aj kolektívnu demoralizáciu zmyslu, demoralizáciu lásky, aj demoralizáciu dobra.
Táto demoralizácia nám berie chuť konať. Domnelá „pravda“, ktorá sa obmedzuje na registrovanie sveta, registruje aj svoju ľahostajnosť k protikladom a bez vykúpenia ich odovzdáva toku času a osudu ničoty. V tejto svojej forme – v šate vedeckosti, ale zároveň veľmi necitlivej a veľmi amorálnej – sa moderné hľadanie pravdy ocitlo v pokušení celkom sa rozlúčiť so zanietením pre spravodlivosť. Už viac neverí vo svoj osud, vo svoj prísľub, vo svoje vykúpenie.
Pre našu modernú kultúru, ktorá by chcela exaktnému poznaniu vecí odovzdať prakticky všetko, je objavenie sa tohto nového cynického rozumu – ktorý v sebe spája poznanie a nezodpovednosť – tvrdým protiútokom. Totiž také poznanie, ktoré nás oslobodzuje od morálnosti, sa spočiatku zdá byť zdrojom slobody a energie, ale čoskoro sa premieňa na paralýzu duše.
Kazateľ svojou iróniou už demaskuje toto fatálne pokušenie akejsi všemocnosti poznania – „delírium vševedúcnosti“ –, ktoré vyvoláva bezmocnosť vôle. Mnísi najstaršej kresťanskej tradície presne identifikovali túto chorobu duše, ktorá zrazu odhaľuje márnosť poznania bez viery a bez morálky, ilúziu pravdy bez spravodlivosti. Nazývali ju „acédia“. A tá je jedným z pokušení všetkých, aj starých ľudí, ale týka sa všetkých. Nie je to jednoducho lenivosť, je to viac. Nie je to jednoducho depresia, nie. Acédia je skôr podľahnutie takému poznávaniu sveta, v ktorom viac niet zanietenia pre spravodlivosť a pre dôsledné konanie.
Prázdnota zmyslu a síl, ktorú otvorilo toto poznanie, odmietajúce akúkoľvek etickú zodpovednosť a akúkoľvek citovú väzbu k skutočnému dobru, nie je neškodná. Nielenže oberá o sily vôle k dobru, ale ide do protiútoku, otvára dvere agresivite síl zla. Sú to sily rozumu, ktorý sa zbláznil a stal sa cynickým v dôsledku preháňania ideológie. V skutočnosti sme sa pri všetkom našom pokroku a pri všetkej našej prosperite stali naozaj „spoločnosťou únavy“. Popremýšľajte nad tým: sme spoločnosťou únavy! Mali sme vytvárať všeobecný blahobyt, a tolerujeme vedecky selektívny trh so zdravím. Mali sme stanoviť neprekonateľnú hranicu mieru, a vidíme rad za radom čoraz bezohľadnejšie vojny proti bezbranným ľuďom. Veda samozrejme napreduje, a to je dobré. Ale životná múdrosť je niečo úplne iné, a zdá sa, že stagnuje.
Napokon, tento necitlivý a nezodpovedný rozum tiež odoberá zmysel a energiu poznaniu pravdy. Nie je náhoda, že práve naša doba je obdobím falošných správ, fake news, kolektívnych povier a pseudovedeckých právd. Je to kuriózne: v tejto kultúre znalosti, poznania všetkých vecí, aj presnosti poznania, sa rozšírili toľké bosoráctva, ale kultivované bosoráctva. Je to bosoráctvo s istou kultúrou, ale privádza ťa k životu v poverčivosti: na jednej strane s inteligenciou poznávania ísť veciam až celkom na koreň; na druhej strane sa duša, ktorá potrebuje niečo iné, vydáva cestou povier a končí v bosoráctvach.
Staroba sa môže od ironickej múdrosti Kazateľa naučiť umeniu vynášať na svetlo klamstvo skryté v delíriu pravdy mysle zbavenej citu pre spravodlivosť. Starí ľudia bohatí na múdrosť a humor sú mladým tak veľmi osožní! Zachraňujú ich pred pokušením takého poznania sveta, ktoré je smutné a zbavené životnej múdrosti. A títo seniori tiež privádzajú mladých späť k Ježišovmu prísľubu: „Blahoslavení, lační a smädní po spravodlivosti, lebo oni budú nasýtení“ (Mt 5,6). To oni budú v mladých ľuďoch zasievať hlad a smäd po spravodlivosti. Vzchopme sa, my všetci seniori: odvahu a vpred! My máme vo svete veľmi veľké poslanie. Ale, prosím, netreba sa nám utiekať k tomuto idealizmu, tak trochu nekonkrétnemu, nereálnemu, bez koreňov – nazvime ho jasne: k bosoráctvam života.
