Moje najkrajšie vianočné zážitky
Vďaka Bohu som mal v živote veľa pekných vianočných zážitkov.
Vari najkrajšie boli Vianoce počas môjho detstva. Už na začiatku adventného obdobia som napísal list malému Ježišovi, čo by som si prial na Vianoce. List sme vložili medzi dve okná, odkiaľ ho potom mali anjeli odniesť do neba. Aj očakávanie bolo naplnené veľkým radostným vzrušením, ako sa Vianoce približovali, vždy som sa pýtal rodičov, koľkokrát sa treba ešte dovtedy vyspať. Veľakrát som dával za príklad takéto detské očakávanie: nakoľko by sme sa mali radovať Ježišovým prisľúbeniam, nebeským darom, ktoré síce ešte nevidíme, no tak ako dieťa sa vie tešiť už v nádeji, aj v očakávaní. Veď pravá, detská viera znamená uskutočnenie vecí ešte pre nás neviditeľných.
Po polnočnej omši sme prišli domov; vtedy sme konečne mohli vojsť do izby a pod stromčekom sme našli tak veľmi očakávaný darček. Vďaka Bohu a rodičom sa naplnilo moje očakávanie – adventné očakávanie – najskôr pri sv.omši, potom i doma, v rodine. Tieto vianočné večere boli pre nás deti vari najsviatočnejšími, najradostnejšími zo všetkých uprostred celého roka.
Môj druhý veľký zážitok pochádza z obdobia, keď som vstúpil ku františkánom. Prvé Vianoce som slávil v kláštore v Ostrihome v roku 1977. Pri slávnostnej večeri boli všetci rehoľníci spolu a potom sme dlho spoločne spievali vianočné koledy, viac-hlasne, ešte aj po latinsky… Úžasne na mňa zapôsobilo, že množstvo rehoľníkov – mladých i starých, bolo natoľko zjednotených v radosti.
Tretím veľkým zážitkom bol ten pred 29 rokmi, keď som prišiel na misie do Sovietskeho Zväzu. Keď prišli Vianoce, všetkých 5 mojich kostolov bolo do posledného miesta zaplnených veriacimi, ledva sme sa pomestili. Po slávnostnej sv.omši detská jasličková pobožnosť, hlasný, radostný spev veriacich počas sv.omše… po mnohých desaťročiach to boli prvé slobodné Vianoce. Starší ľudia, aj rodičia plačúc jasali, pretože sa už nebolo treba báť prenasledovania, dozoru, represálií, mohli pustiť aj deti do kostola, neprišli ich kontrolovať učitelia. Cítil som, že radosť z oslobodenia zaznela v speve na Božiu chválu, akoby sa s narodením malého Ježiša znovuzrodili cirkevné spoločenstvá. Nemožno opísať, aká obrovská radosť naplnila tieto Vianoce.
Keď som po biskupskej vysviacke prišiel z Vinohradova do Mukačeva, veľké množstvo záujemcov o náboženskú výuku prichádzalo do farských i školských priestorov, mnohých som i ja vyučoval. S mládežou sme navštevovali ťažko chorých, starých ľudí v ich domovoch a spievali sme im koledy. Starší ľudia, ale aj mladí si dlho spomínali na to, akú radosť im to prinieslo.
Počas jedných Vianoc sme navštívili aj domov pre mentálne postihnuté deti vo Vulšanoch. Ledva sme zadržiavali plač pri pohľade na deti, ktoré tu žijú v strašných podmienkach. Počas spevu nám síce zvieralo hrdlo, no naskytol sa aj radostný pohľad, ako sa pomaly-pomaly uvoľňovali a začali sa tešiť spolu s nami. Aj neskôr sme ich viackrát navštívili, zaobstarávali sme im podporu i pomocníkov z Maďarska, Česka a Francúzska. Odvtedy sa domov stal krásnou inštitúciou na európskej úrovni.
Vieme, že našim najväčším sviatkom je Veľká Noc, no vďaka smrti a zmŕtvychvstaniu Pána Ježiša môžeme s veľkou radosťou sláviť aj Jeho narodenie, veď On dokonale prejavil Otcovu lásku od jasieľ až po Golgotu. My veríme, že Kristus sa narodí aj dnes, preto Ho za to oslavujme.
Veriacim mojej diecézy prajem požehnané, milostiplné Vianoce! A prajem tiež, aby sa každý obohatil takými Vianocami, ktoré ho budú sprevádzať čistou radosťou po celý život.
Antal Majnek, diecézny biskup
