{"id":29,"date":"2019-08-29T12:25:38","date_gmt":"2019-08-29T12:25:38","guid":{"rendered":"http:\/\/munkacs-diocese.org\/slo\/?page_id=29"},"modified":"2024-12-02T13:19:53","modified_gmt":"2024-12-02T11:19:53","slug":"dejiny","status":"publish","type":"page","link":"https:\/\/munkacs-diocese.org\/slo\/dejiny\/","title":{"rendered":"Dejiny"},"content":{"rendered":"

Kr\u00e1tky dejinn\u00fd preh\u013ead<\/strong>
\nChronologia historica<\/strong>
\nOd za\u010diatkov po dne\u0161n\u00e9 \u010dasy<\/strong><\/p>\n

O dejin\u00e1ch, \u017eivote a v\u00fdvoji Muka\u010devskej diec\u00e9zy m\u00f4\u017eeme vieryhodne hovori\u0165 iba
\ntak, ke\u010f spomenieme aj to, \u010do predch\u00e1dzalo jej ustanoveniu.<\/p>\n

Jej dejiny m\u00f4\u017eeme rozdeli\u0165 na 4 etapy:<\/p>\n

1. Obdobie pred ustanoven\u00edm Satm\u00e1rskeho biskupstva
\n2. Obdobie Satm\u00e1rskeho biskupstva
\n3. Obdobie po 1. svetovej vojne
\n4. Obdobie po\u010das trvania Sovietskeho zv\u00e4zu a po jeho z\u00e1niku<\/p>\n

Obdobie pred ustanoven\u00edm Satm\u00e1rskeho biskupstva<\/strong><\/p>\n

Ma\u010fari po pr\u00edchode do Karpatskej kotliny spolu s in\u00fdmi plemenami, aj ke\u010f sa stretli s r\u00f4znymi n\u00e1bo\u017eenstvami, predsa si zachovali svoj archaick\u00fd kultu bo\u017estva,kult, ktor\u00fd spo\u010d\u00edval predov\u0161etk\u00fdm na sakr\u00e1lnom knie\u017eati (kende). Ma\u010farsk\u00e9 knie\u017eat\u00e1 u\u017e v p\u00e4\u0165desiatych a \u0161es\u0165desiatych rokoch 10. storo\u010dia boli pripraven\u00e9 prija\u0165 kres\u0165anstvo, ale o tom, \u010di prija\u0165 jeho v\u00fdchodn\u00fa alebo z\u00e1padn\u00fa formu, rozhodol v\u00fdvoj politickej situ\u00e1cie.<\/p>\n

Prv\u00fdm organiz\u00e1torom ma\u010farskej cirkvi bol Anast\u00e1z-Astrik, najprv kalo\u010dsk\u00fd, nesk\u00f4r ostrihomsk\u00fd arcibiskup. Na z\u00e1klade poverenia od p\u00e1pe\u017ea a od kr\u00e1\u013ea sv\u00e4t\u00e9ho \u0160tefana sa ujal \u00fazemn\u00e9ho organizovania ma\u010farskej katol\u00edckej cirkvi. Ka\u017ed\u00e1 zo siedmich diec\u00e9z zah\u0155\u0148ala obrovsk\u00e9 \u00fazemie. Medzi nimi aj sedmohradsk\u00e9 biskupstvo, ustanoven\u00e9 v r. 1009, kam patrilo Zakarpatie do za\u010diatku 14. storo\u010dia.<\/p>\n

O \u017eivote kres\u0165anov v 11. storo\u010d\u00ed m\u00e1me m\u00e1lo p\u00edsomn\u00fdch spr\u00e1v. Najv\u00fdznamnej\u0161\u00edm rom\u00e1nskym kostolom je u\u017ehorodsko-horianska rotunda. Je jednou z najzachovalej\u0161\u00edch rot\u00fand na Zakarpat\u00ed. V tomto \u010dase fungovalo aj nieko\u013eko farnost\u00ed, napr. Bobove, Ardievo, Didove, Zmijivka, Ivanivka, Velyka Biha\u0148, Sjurte, \u010cornotysiv a Vynohradiv.<\/p>\n

Zakarpatie patrilo striedavo do Sedmohradskej a J\u00e1gerskej diec\u00e9zy, od roku 1346 natrvalo do J\u00e1gerskej diec\u00e9zy. Za\u010dali sa stava\u0165 po\u010detn\u00e9 kostoly, a to nielen v mest\u00e1ch. Z\u00e1znamy vo vatik\u00e1nskych arch\u00edvoch vymen\u00favaj\u00fa na tomto \u00fazem\u00ed viac ako 50 kostolov.<\/p>\n

Obdobie Satm\u00e1rskeho biskupstva<\/strong><\/p>\n

Samostatn\u00e1 Satm\u00e1rska diec\u00e9za vznikla 23. marca 1804 a Pius VII. ju uz\u00e1konil 9. augusta v tom istom roku. Pod nov\u00e9 biskupstvo patrila okrem Satm\u00e1rskej \u017eupy aj \u017eupa Maramaro\u0161sk\u00e1, Ugo\u010dsk\u00e1 a U\u017esk\u00e1. Duchovn\u00fd v\u00fdvoj diec\u00e9zy okrem dejinn\u00fdch udalost\u00ed ovplyvnilo aj to, \u010do pokladali za d\u00f4le\u017eit\u00e9 a pre veriaci \u013eud prospe\u0161n\u00e9 jej spr\u00e1vcovia. Do konca 1. svetovej vojny viedli diec\u00e9zu t\u00edto biskupi:<\/p>\n

1.\u00a0Istv\u00e1n Fischer\u00a0(1804-1807) kl\u00e1dol d\u00f4raz na zorganizovanie vyu\u010dovania. Uviedol do \u010dinnosti biskupsk\u00e9 l\u00fdceum, katol\u00edcke gymn\u00e1zium a vy\u0161\u0161iu teologick\u00fa \u0161kolu.<\/p>\n

2.\u00a0P\u00e9ter Klobusiczky\u00a0(1807-1821), u\u017esk\u00fd dekan, podelil diec\u00e9zu na dekan\u00e1ty. Zakladal intern\u00e1ty, aby pob\u00e1dal k \u0161t\u00fadiu na gymn\u00e1ziu aj ml\u00e1de\u017e z vidieka. Ke\u010f\u017ee po napoleonsk\u00fdch vojn\u00e1ch na celom \u00fazem\u00ed prepukol hlad, organizoval charitat\u00edvne centr\u00e1.<\/p>\n

3.\u00a0Fl\u00f3ri\u00e1n Kov\u00e1cs\u00a0(1821-1825) bol pre svoju chor\u013eavos\u0165 zna\u010dne obmedzen\u00fd v akt\u00edvnej apo\u0161tolskej pr\u00e1ci.<\/p>\n

4.\u00a0J\u00e1nos H\u00e1m\u00a0(1827-1857) viedol diec\u00e9zu tridsa\u0165 rokov a pr\u00e1vom mo\u017eno poveda\u0165, \u017ee on ur\u010dil jej charakter. Apo\u0161tolsk\u00e1 pr\u00e1ca tohto biskupa mala siln\u00fd vplyv na \u017eivot cel\u00e9ho \u00fazemia.<\/p>\n

5.\u00a0Mih\u00e1ly Haas\u00a0(1858-1866). Za jeho \u00e9ry sa jezuiti vr\u00e1tili do svojich reho\u013en\u00fdch domov. Aj on kl\u00e1dol d\u00f4raz na v\u00fduku. Vyd\u00e1val \u010dasopisy, knihy, usporad\u00faval pedagogick\u00e9 kurzy, zakladal sirotince a nemocnice.<\/p>\n

6.\u00a0L\u00e1szl\u00f3 B\u00edr\u00f3\u00a0(1866-1872) bol spolupracovn\u00edkom J\u00e1nosa H\u00e1ma, a tak pochopite\u013ene pokra\u010doval v starostlivosti o chudobn\u00fdch, o siroty a star\u00fdch, ale aj o \u0161tuduj\u00facu ml\u00e1de\u017e.<\/p>\n

7.\u00a0Dr. L\u0151rinc Schlauch\u00a0(1873-1877) zalo\u017eil na ka\u017edej fare kni\u017enice pre k\u0148azov. Postaral sa o \u0161kolsk\u00e9 vyu\u010dovanie v ka\u017edej zakarpatskej obci.<\/p>\n

8.\u00a0Gyula Meszl\u00e9nyi\u00a0(1877-1905) podporoval laick\u00e9 zdru\u017eenia a v\u00fdznamne sa zasl\u00fa\u017eil o rozvoj kult\u00fary.<\/p>\n

9.\u00a0Dr. Tibor Boromissza\u00a0(1906-1928). Spravovanie diec\u00e9zy mu s\u0165a\u017eovali zmeny politick\u00fdch hran\u00edc. Trval\u00fdm pr\u00ednosom bola jeho \u010dinnos\u0165 v soci\u00e1lnej a charitat\u00edvnej oblasti.<\/p>\n

Obdobie po prvej svetovej vojne<\/strong><\/p>\n

Z\u00e1sluhou biskupa Dr. Tibora Boromisszu do 1. svetovej vojny vzniklo mno\u017estvo nov\u00fdch in\u0161tit\u00faci\u00ed a rozv\u00edjal sa \u017eivot viery. Do tohto obdobia spad\u00e1 vyhl\u00e1senie Republiky r\u00e1d, n\u00e1sledne trianonsk\u00fd dekr\u00e9t a s t\u00fdm spojen\u00e9 rozk\u00faskovanie diec\u00e9zy. V novej situ\u00e1cii sa biskup sna\u017eil usporiada\u0165 vz\u0165ahy medzi diec\u00e9zou a rumunsk\u00fdm \u0161t\u00e1tom. Jeho pr\u00e1vomoc zasahovala aj farnosti na \u00fazem\u00ed \u010ceskoslovenska, preto ustanovil U\u017ehorodsk\u00fa apo\u0161tolsk\u00fa administrat\u00faru. Je zauj\u00edmav\u00e9, \u017ee napriek \u0161t\u00e1tnym hraniciam bez \u0165a\u017ekost\u00ed riadil \u00fazemie ma\u010farsk\u00e9 i zakarpatsk\u00e9. Ke\u010f v roku 1917 nadobudol platnos\u0165 nov\u00fd K\u00f3dex kanonick\u00e9ho pr\u00e1va, biskup pod\u013ea neho prepracoval diec\u00e9znu legislat\u00edvu. V tejto pr\u00e1ci mu pom\u00e1hal Dr. J\u00e1nos Scheffler, prokur\u00e1tor Sv\u00e4tej Stolice a profesor cirkevn\u00e9ho pr\u00e1va. V roku 1926 biskup zostavil aj \u0161tat\u00fat Satm\u00e1rskej diec\u00e9zy. Zomrel po dlhej chorobe 9. j\u00fala 1928. Katedr\u00e1lna kapitula zvolila za vik\u00e1ra Istv\u00e1na Szab\u00f3a.<\/p>\n

7. j\u00fala 1929 Sv\u00e4t\u00e1 Stolica uzavrela s Rumunskom konkord\u00e1t, ktor\u00fd vo viacer\u00fdch bodoch ukriv\u010foval sedmohradsk\u00fa ma\u010farsk\u00fa katol\u00edcku cirkev. Od tohto d\u0148a zanikla pr\u00e1vomoc satm\u00e1rskeho ordinari\u00e1tu nad \u010das\u0165ou diec\u00e9zy, ktor\u00e1 patrila Ma\u010farsku a ktor\u00e1 od 1. okt\u00f3bra 1923 bola riaden\u00e1 prostredn\u00edctvom extern\u00e9ho vik\u00e1ra. Takisto zanikla pr\u00e1vomoc Satm\u00e1rskej diec\u00e9zy nad Zakarpat\u00edm, ktor\u00e9 patrilo \u010ceskoslovensku a tie\u017e ho spravoval extern\u00fd vik\u00e1r Dr. \u00c1bris Tahy. Bez oh\u013eadu na usporiadanie hran\u00edc Cirkev na\u010falej uplat\u0148ovala pr\u00e1vne praktiky Satm\u00e1rskej diec\u00e9zy. V roku 1930 zo zakarpatskej \u010dasti vznikla apo\u0161tolsk\u00e1 administrat\u00fara so s\u00eddlom v U\u017ehorode pod veden\u00edm Ferenca Szvobodu.<\/p>\n

V zmysle prv\u00e9ho viedensk\u00e9ho rozhodnutia zo d\u0148a 2. novembra 1938 sa za\u010dalo s cirkevnopr\u00e1vnym usporiadan\u00edm t\u00fdch \u010dast\u00ed \u010ceskoslovenska, ktor\u00e9 pripojili k Ma\u010farsku (Felvid\u00e9k). Apo\u0161tolsk\u00e1 Stolica pripojila farnosti Satm\u00e1rskej diec\u00e9zy, ktor\u00e9 zo Zakarpatia boli pri\u010dlenen\u00e9 k Ma\u010farsku, k M\u00e9rskej apo\u0161tolskej administrat\u00fare na \u00fazem\u00ed Ma\u010farska a bulou z 19. j\u00fala 1939 dala pod pr\u00e1vomoc ko\u0161ick\u00e9ho biskupa Istv\u00e1na Madar\u00e1sza. Atrament na tomto dokumente takpovediac ani nestihol uschn\u00fa\u0165, ke\u010f do\u0161lo k \u010fal\u0161\u00edm zmen\u00e1m \u0161t\u00e1tnych hran\u00edc. V zmysle druh\u00e9ho viedensk\u00e9ho rozhodnutia 30. augusta 1940 ve\u013ek\u00fa \u010das\u0165 Pretia a severn\u00fa \u010das\u0165 Sedmohradska pripojili k matersk\u00e9mu \u0161t\u00e1tu. E\u0161te 23. j\u00fala 1940, teda pred druh\u00fdm viedensk\u00fdm rozhodnut\u00edm, Sv\u00e4t\u00e1 Stolica vymenovala za satm\u00e1rsko-oradejsk\u00e9ho biskupa P\u00e1la Napholcza SJ. V tejto novej situ\u00e1cii biskup navrhol Sv\u00e4tej Stolici, \u017ee odst\u00fapi, \u010do Sv\u00e4t\u00e1 Stolica prijala a vedenie diec\u00e9zy zverila \u00c1ronovi M\u00e1rtonovi.<\/p>\n

Po dvaapolro\u010dnom v\u00e1kuu na biskupskom stolci d\u0148a 17. m\u00e1ja 1942 Dr. J\u00e1nos Scheffler prevzal Satm\u00e1rsku diec\u00e9zu spolu so Zakarpat\u00edm ako diec\u00e9zny biskup a Oradejsk\u00fa diec\u00e9zu ako apo\u0161tolsk\u00fd administr\u00e1tor. Po druhom viedenskom rozhodnut\u00ed sa toti\u017e tieto dva cirkevn\u00e9 celky \u00fazemne pri\u010dlenili k ma\u010farskej cirkvi. Zakarpatie teda znovu patrilo pod satm\u00e1rskeho biskupa.<\/p>\n

Dr. J\u00e1nos Scheffler sa stal pre veriacich nielen dobr\u00fdm pastierom, ale aj pote\u0161ite\u013eom v s\u00fa\u017eeniach vojnov\u00fdch \u010dias. Osobne pochodil aj vzdialen\u00e9 \u010dasti svojej diec\u00e9zy, pokladal si za povinnos\u0165 svojou pr\u00edtomnos\u0165ou posilni\u0165 k\u0148azov i veriacich. Na Zakarpat\u00ed bol nieko\u013ekokr\u00e1t a e\u0161te tesne pred koncom vojny ponav\u0161tevoval pod jeho pr\u00e1vomoc patriace \u00fazemia. Pod\u013ea usmernen\u00ed z R\u00edma v\u0161ade vyzna\u010dil \u00falohy do bud\u00facnosti. Aj na Zakarpat\u00ed ur\u010dil, kto m\u00e1 by\u0165 gener\u00e1lnym vik\u00e1rom, keby sa s\u0165a\u017eili podmienky a obmedzil sa kontakt s biskupom, alebo keby zatkli vik\u00e1ra.<\/p>\n

Obdobie po\u010das trvania Sovietskeho zv\u00e4zu a po jeho z\u00e1niku a\u017e podnes<\/strong><\/p>\n

Po udalostiach roku 1944 sa prakticky stalo nemo\u017en\u00fdm riadi\u0165 zakarpatsk\u00fa diec\u00e9zu z biskupsk\u00e9ho s\u00eddla, preto biskup Scheffler vymenoval arcidekana z Berehova Ferenca P\u00e1sztora za biskupsk\u00e9ho vik\u00e1ra. Vymenoval e\u0161te dvoch \u010fal\u0161\u00edch, ktor\u00ed mali spravova\u0165 \u00fazemie v pr\u00edpade nov\u00fdch obmedzen\u00ed. Od star\u0161\u00edch k\u0148azov vieme, \u017ee jedn\u00fdm bol Dr. Bern\u00e1t Bujal\u00f3 Bern\u00e1t a druh\u00fdm Jen\u0151 Szegedi.<\/p>\n

Na z\u00e1klade par\u00ed\u017eskej mierovej dohody zo d\u0148a 10. febru\u00e1ra 1947 sa Satm\u00e1rska diec\u00e9za rozdelila na \u0161tyri \u010dasti. V \u010ceskoslovensku zostalo 13, v Ma\u010farsku 27, na Zakarpat\u00ed 40 a v Rumunsku 55 farnost\u00ed.<\/p>\n

Sovietsky teror neobi\u0161iel ani zakarpatsk\u00fa katol\u00edcku cirkev. Vo v\u00e4\u010d\u0161ine pr\u00edpadov k\u0148azov ods\u00fadili za vlastizradu, alebo ich ob\u017ealovali zo \u0161tvania proti re\u017eimu. V tejto nebezpe\u010dnej situ\u00e1cii bolo ve\u013emi \u0165a\u017ek\u00e9 vies\u0165 Cirkev. V \u010dasoch sk\u00fa\u0161ky viery i s\u00edl ka\u017ed\u00fd k\u0148az konal svoju \u00falohu, ako mohol, v duchu Je\u017ei\u0161a Krista. \u00daradne s\u00edce zak\u00e1zali vies\u0165 matriky, ale k\u0148azi ich potajomky predsa viedli. Dovolen\u00e9 bolo iba sl\u00fa\u017ei\u0165 sv\u00e4t\u00e9 om\u0161e a pochov\u00e1va\u0165, do semin\u00e1ra sa neprij\u00edmalo at\u010f. O tomto obdob\u00ed vy\u0161lo ve\u013ea kn\u00edh aj v Ma\u010farsku, aj na Zakarpat\u00ed.<\/p>\n

Po zmiernen\u00ed teroru, ke\u010f sa u\u017e nieko\u013ek\u00ed k\u0148azi vr\u00e1tili z koncentra\u010dn\u00fdch t\u00e1borov, Cirkev sa pok\u00fa\u0161al ovl\u00e1dnu\u0165 \u0160t\u00e1tny \u00farad pre cirkevn\u00e9 z\u00e1le\u017eitosti. Malo sa to sta\u0165 prostredn\u00edctvom k\u0148azov z\u00edskan\u00fdch pre spolupr\u00e1cu. V roku 1956 \u0161t\u00e1tne \u00farady svojvo\u013ene vymenovali za gener\u00e1lneho vik\u00e1ra J\u00e1nosa M\u00e9sz\u00e1rosa a nesk\u00f4r Tibora Zavodnyika, far\u00e1rov v U\u017ehorode. V roku 1956 sa vracali k\u0148azi z pracovn\u00fdch t\u00e1borov. Bol medzi nimi aj arcidekan Bern\u00e1t Bujal\u00f3, ktor\u00fd prevzal vedenie, ale pre zdravotn\u00fd stav sa \u010doskoro musel vzda\u0165. Biskupom vymenovan\u00fd n\u00e1stupca Jen\u0151 Szegedi, far\u00e1r z Palanku, nedostal \u0161t\u00e1tny s\u00fahlas na vykon\u00e1vanie svojej funkcie, ale fakticky a\u017e do jeho smrti (vo veku 86 rokov) v r\u00edmskokatol\u00edckej cirkvi na Zakarpat\u00ed jeho slovo bolo rozhoduj\u00face.<\/p>\n

V roku 1985 po smrti Tibora Zavodnyika zvolili k\u0148azi za vik\u00e1ra J\u00f3zsefa Galambosa, far\u00e1ra z Chustu, ale aj on zomrel e\u0161te v decembri toho ist\u00e9ho roku. Po \u0148om sa stal vik\u00e1rom Zakarpatia J\u00f3zsef Cs\u00e1ti.<\/p>\n

Po\u010das komunizmu v\u0161etku \u010dinnos\u0165 Cirkvi ur\u010doval a kontroloval \u0160t\u00e1tny \u00farad pre cirkevn\u00e9 z\u00e1le\u017eitosti. Bez \u0161t\u00e1tneho s\u00fahlasu nesmel by\u0165 k\u0148az prelo\u017een\u00fd na in\u00e9 p\u00f4sobisko. Kv\u00f4li politick\u00e9mu tlaku vik\u00e1r nemohol vyda\u0165 \u017eiadne v\u0161eobecn\u00e9 usmernenie. Naj\u0165a\u017e\u0161ie trestali t\u00fdch, ktor\u00fdch pristihli, \u017ee sa venuj\u00fa de\u0165om a vyu\u010duj\u00fa n\u00e1bo\u017eenstvo. Vik\u00e1r J\u00f3zsef Cs\u00e1ti napriek svojmu vysok\u00e9mu veku sa sna\u017eil zdru\u017eova\u0165 k\u0148azov a vyu\u017e\u00edval v\u0161etky pr\u00edle\u017eitosti na stretnutia. Svoje nariadenia vyd\u00e1val v\u00e4\u010d\u0161inou iba \u00fastne. T\u00fdkali sa \u017eivota modlitby, vyu\u010dovania n\u00e1bo\u017eenstva a du\u0161pastierskej \u010dinnosti.<\/p>\n

Rozhoduj\u00facim momentom, od ktor\u00e9ho sa za\u010dali pozit\u00edvne zmeny v \u017eivote zakarpatskej r\u00edmskokatol\u00edckej Cirkvi, sa stala n\u00e1v\u0161teva kardin\u00e1la Dr. L\u00e1szl\u00f3 Paskaia, ostrihomsk\u00e9ho arcibiskupa, na jar roku 1989. Po jeho n\u00e1v\u0161teve sovietske vedenie dovolilo pozva\u0165 na pr\u00e1cu k\u0148azov z Ma\u010farska. 1. novembra 1990 pri\u0161li aj reho\u013en\u00edci z \u010ceskoslovenska.<\/p>\n

Sv\u00e4t\u00e1 Stolica 28. marca 1992 vymenovala apo\u0161tolsk\u00e9ho nuncia na Ukrajine, arcibiskupa Antonia Franca za ordin\u00e1ra zakarpatskej r\u00edmskokatol\u00edckej cirkvi. On 13. augusta pri\u0161iel do Muka\u010deva a potvrdil v \u00farade gener\u00e1lneho vik\u00e1ra otca Cs\u00e1tiho.<\/p>\n

Po smrti J. Cs\u00e1tiho v marci 1993 arcibiskup Antonio Franco po vypo\u010dut\u00ed mienky tu pracuj\u00facich k\u0148azov vymenoval za gener\u00e1lneho vik\u00e1ra Lajosa Hudru, solotvinsk\u00e9ho far\u00e1ra. Potom menoval k\u0148azsk\u00e9 rady i vik\u00e1rov pod\u013ea n\u00e1rodnostn\u00e9ho zlo\u017eenia veriach.<\/p>\n

Na ve\u013ek\u00fa rados\u0165 v\u0161etk\u00fdch 26. j\u00fana 1993, prv\u00fdkr\u00e1t po 46 rokoch, bola k\u0148azsk\u00e1 vysviacka dom\u00e1ceho k\u0148aza S\u00e1ndora Papa.<\/p>\n

Na z\u00e1klade rozhodnutia Sv\u00e4tej Stolice 14. augusta 1993 vznikla Apo\u0161tolsk\u00e1 administrat\u00fara Zakarpatia. Prv\u00fdm apo\u0161tolsk\u00fdm administr\u00e1torom sa stal arcibiskup Antonio Franco, apo\u0161tolsk\u00fd nuncius Ukrajiny. 16. decembra vyhl\u00e1sili v r\u00edmskokatol\u00edckom kostole v Muka\u010deve p\u00e1pe\u017esk\u00fa bulu o zalo\u017een\u00ed Apo\u0161tolskej administrat\u00fary Zakarpatia. Pre ve\u013ek\u00fa vzdialenos\u0165 (s\u00eddlo v Kyjeve) bolo pre apo\u0161tolsk\u00e9ho nuncia riadenie nanovo sa rozbiehaj\u00facej diec\u00e9zy dos\u0165 n\u00e1ro\u010dn\u00e9. S k\u0148azmi Zakarpatia sa stretal osobne dvakr\u00e1t do roka – na Vianoce a na Ve\u013ek\u00fa noc, be\u017ene riadil cirkevn\u00e9 z\u00e1le\u017eitosti prostredn\u00edctvom Lajosa Hudru, gener\u00e1lneho a biskupsk\u00e9ho vik\u00e1ra.<\/p>\n

J\u00e1n Pavol II. 9. decembra 1995 vymenoval za pomocn\u00e9ho biskupa Apo\u0161tolskej administrat\u00fary Zakarpatia Antala Majneka, predstaven\u00e9ho franti\u0161k\u00e1nskej misie vo Vynohradove. Ke\u010f Lajos Hudra 17. decembra 1995 zomrel, A. Majnek sa stal gener\u00e1lnym vik\u00e1rom. Sl\u00e1vnostn\u00e1 biskupsk\u00e1 vysviacka sa uskuto\u010dnila v R\u00edme 6. janu\u00e1ra 1996. Obrad vysviacky viedol p\u00e1pe\u017e J\u00e1n Pavol II. Nuncius dal nov\u00e9mu gener\u00e1lnemu vik\u00e1rovi vo\u013en\u00fa roku v du\u0161pastierskej \u010dinnosti s v\u00fdnimkou k\u0148azsk\u00fdch vysviacok a prekladania k\u0148azov. Po poldruha roku 7. okt\u00f3bra 1997 Sv\u00e4t\u00fd Otec vymenoval Antala Majneka za ordin\u00e1ra Apo\u0161tolskej administrat\u00fary Zakarpatia.<\/p>\n

\u017divot Cirkvi napredoval st\u00e1le v\u00e4\u010d\u0161\u00edmi krokmi. Od roku 1998 ka\u017edoro\u010dne s\u00fa v muka\u010devskej katedr\u00e1le k\u0148azsk\u00e9 vysviacky.<\/p>\n

Zakarpatsk\u00e1 cirkev osl\u00e1vila aj jubilejn\u00fd rok 2000. Najv\u00e4\u010d\u0161ia sl\u00e1vnos\u0165 bola na sviatok sv. Martina, hlavn\u00e9ho patr\u00f3na apo\u0161tolskej administrat\u00fary. Tejto sl\u00e1vnosti sa z\u00fa\u010dastnili arcibiskup Nikola Eterovi\u010d, apo\u0161tolsk\u00fd nuncius Ukrajiny, arcibiskup Marian Jaworski, \u013evovsk\u00fd metropolita, P\u00e1l Reizer, satm\u00e1rsky diec\u00e9zny biskup, a J\u00e1nos Szemedi, muka\u010devsk\u00fd gr\u00e9kokatol\u00edcky biskup.<\/p>\n

20. augusta, na sl\u00e1vnos\u0165 sv\u00e4t\u00e9ho \u0160tefana, biskup Majnek v Solotvine sl\u00e1vnostne posv\u00e4til s\u00faso\u0161ie ma\u010farsk\u00fdch sv\u00e4tcov.<\/p>\n

Odvtedy otec biskup posv\u00e4til viacero nov\u00fdch kostolov na r\u00f4znych miestach (K\u013eu\u010darki, Mu\u017eievo, Zabri\u010f, \u010cetovo, U\u017ehorod-Radvanka, U\u017ehorod-Bozdo\u0161).<\/p>\n

Neoby\u010dajne v\u00fdznamn\u00fdm d\u0148om pre zakarpatsk\u00fa Cirkev bol 27. marec 2002, ke\u010f Sv\u00e4t\u00fd Otec J\u00e1n Pavol II. vo Vatik\u00e1ne vyhl\u00e1sil, \u017ee r\u00edmskokatol\u00edcku Apo\u0161tolsk\u00fa administrat\u00faru Zakarpatia pov\u00fd\u0161il na diec\u00e9zu. Prv\u00fdm s\u00eddeln\u00fdm biskupom novovzniknutej Muka\u010devskej diec\u00e9zy sa stal dovtedaj\u0161\u00ed apo\u0161tolsk\u00fd administr\u00e1tor Antal Majnek.<\/p>\n

Sl\u00e1vnostn\u00e9 vyhl\u00e1senie Muka\u010devskej diec\u00e9zy sa udialo 27. septembra 2002. Pri tejto pr\u00edle\u017eitosti Antala Majneka, diec\u00e9zneho biskupa, ordinoval do jeho \u00faradu kardin\u00e1l Marian Jaworski z \u013dvova a Nikola Eterovi\u010d, vtedaj\u0161\u00ed apo\u0161tolsk\u00fd nuncius Ukrajiny, v pr\u00edtomnosti cel\u00e9ho biskupsk\u00e9ho zboru Ukrajiny, v\u0161etk\u00fdch k\u0148azov diec\u00e9zy a veriaceho \u013eudu.<\/p>\n

V r\u00e1mci ukrajinskej r\u00edmskokatol\u00edckej biskupskej konferencie je arcipastier zodpovedn\u00fd za migr\u00e1ciu a ekol\u00f3giu.<\/p>\n

Mons. Mikul\u00e1\u0161 L\u00fa\u010dok bol menovany za pomocn\u00e9ho biskupa 11. novembra 2019. Jeho biskupsk\u00e1 vysviacka sa uskuto\u010dnila 10. decembra 2019 v Muka\u010deve.<\/p>\n

P\u00e1pe\u017e Franti\u0161ek v piatok 28. janu\u00e1ra 2022 prijal zrieknutie sa pastora\u010dn\u00e9ho vedenia Muka\u010devskej latinskej diec\u00e9zy na Ukrajine zo strany Mons. Antona Majneka OFM.<\/p>\n

Od 28. janu\u00e1ra 2022 Mons. Mikul\u00e1\u0161 L\u00fa\u010dok bol apo\u0161tolsk\u00fdm administr\u00e1torom sede vacante et ad nutum Sanctae Sedis\u00a0<\/i>Muka\u010devskej diec\u00e9zy.<\/p>\n

Sv\u00e4t\u00fd Otec Franti\u0161ek v sobotu 7. okt\u00f3bra vymenoval biskupa\u00a0Mikul\u00e1\u0161a\u00a0Lu\u010doka OP za diec\u00e9zneho biskupa Muka\u010devskej latinskej diec\u00e9zy.<\/p>\n

2.decembra 2023 roku, v Katedre sv. Martina Tursk\u00e9ho v Muka\u010deve uskuto\u010dnil sa ingres biskupa Mikul\u00e1\u0161a Lu\u010dka OP, na katedru Muka\u010devskej diec\u00e9zy.<\/p>\n

Zoznam k\u0148azov v\u00e4znen\u00fdch v rokoch 1945-1956<\/strong><\/p>\n

Dezs\u0151 \u00c1rvay\u00a0<\/strong>– far\u00e1r z Viloku, kam sa aj vr\u00e1til. Zomrel v roku 1967.<\/p>\n

Dr. Bern\u00e1t Bujal\u00f3<\/strong>\u00a0– arcidekan U\u017ehorodu, vik\u00e1r. V roku 1996 sa vr\u00e1til ako invalid. Zomrel v roku 1979 v Ratovciach.<\/p>\n

Zolt\u00e1n Bak\u00f3<\/strong> – far\u00e1r v Solonci, tie\u017e sa vr\u00e1til ako invalid. Zomrel v roku 1959 v Muka\u010deve.<\/p>\n

K\u00e1lm\u00e1n B\u00e1rtfay<\/strong>\u00a0– dekan vo Vynohradove. Po n\u00e1vrate \u017eil v d\u00f4chodku, zomrel v roku 1961 v U\u017ehorode.<\/p>\n

J\u00f3zsef Cs\u00e1ti<\/strong>\u00a0– muka\u010devsk\u00fd pomocn\u00fd duchovn\u00fd. Bol ods\u00faden\u00fd na smr\u0165, ale rozsudok smrti nevykonali. Po n\u00e1vrate nieko\u013eko rokov nesmel domov do Muka\u010deva. Nesk\u00f4r tu bol far\u00e1rom, v roku 1986 ho zvolili za vik\u00e1ra, ktor\u00fdm bol a\u017e do svojej smrti v roku 1993.<\/p>\n

J\u00f3zsef Galambos<\/strong>\u00a0\u2013 far\u00e1r v Bene, po n\u00e1vrate far\u00e1r v Chuste. V roku 1985 zvolen\u00fd za vik\u00e1ra, ale e\u0161te v tom istom roku zomrel.<\/p>\n

S\u00e1ndor Haklik<\/strong>\u00a0\u2013 dekan v Ratovciach, bol u\u017e na pol tela ochrnut\u00fd, ke\u010f ho zatkli. Cestou zomrel, le\u017e\u00ed na nezn\u00e1mom mieste.<\/p>\n

Antal Heveli<\/strong>\u00a0– far\u00e1r v Solotvine, kde pracoval aj po svojom n\u00e1vrate, nesk\u00f4r vo Sva\u013eave a\u017e do svojej smrti v roku 1999.<\/p>\n

P\u00e9ter Homolya<\/strong>\u00a0– far\u00e1r v Domaninciach, zomrel v roku 1981 ako berehovsk\u00fd arcidekan.<\/p>\n

\u00c1goston Horv\u00e1th<\/strong>\u00a0\u2013 far\u00e1r v Dovhom. Po n\u00e1vrate domov sl\u00fa\u017eil na viacer\u00fdch miestach. Zomrel v decembri 1990 ako u\u017ehorodsk\u00fd far\u00e1r.<\/p>\n

Lajos Hudra<\/strong>\u00a0– pomocn\u00fd duchovn\u00fd v Berehove. Po n\u00e1vrate bol far\u00e1rom v Chuste a Solotvine, zomrel ako vik\u00e1r v roku 1995 v Muka\u010deve.<\/p>\n

Istv\u00e1n L\u0151rincz<\/strong>\u00a0– dekan v Storo\u017enici. Zatkli ho v roku 1945. Po n\u00e1vrate domov zomrel v roku 1979 v Holmoku.<\/p>\n

Ferenc P\u00e1sztor<\/strong>\u00a0– arcidekan v Berehove, vik\u00e1r. Zomrel niekde na Sib\u00edri.<\/p>\n

P\u00e1l Plakinger<\/strong>\u00a0– u\u017ehorodsk\u00fd kapl\u00e1n. Po n\u00e1vrate zo Sib\u00edri bol far\u00e1rom v Us\u0165-\u010cornej, \u0164a\u010deve, Vy\u0161kove, potom bol n\u00faten\u00fd emigrova\u0165 do Nemecka. Od roku 1995 \u017eil v k\u0148azskom domove v Rumunsku (Satm\u00e1r) a\u017e do svojej smrti 8. okt\u00f3bra 2002.<\/p>\n

J\u00e1nos S\u00f6r\u00f6s<\/strong>\u00a0– muka\u010devsk\u00fd dekan. Zomrel v Muka\u010deve v roku 1958.<\/p>\n

Istv\u00e1n Tempfli\u00a0<\/strong>– far\u00e1r v \u010eakove, po n\u00e1vrate far\u00e1r v Rachove. Tu zomrel v roku 1988.<\/p>\n

Ern\u0151\u00a0Tindira<\/strong> \u2013 zatkli ho ako borodivsk\u00e9ho far\u00e1ra v roku 1945. Ani po amnestii v roku 1956 nesmel na Zakarpatie. Vr\u00e1til sa a\u017e tesne pred smr\u0165ou v roku 1972.<\/p>\n

Dr. J\u00f3zsef T\u00f3th<\/strong>\u00a0– far\u00e1r v Serednom, zatknut\u00fd v roku 1945. Po prepusten\u00ed dlho sa nesmel vr\u00e1ti\u0165 na Zakarpatie. Zomrel v roku 1968 v Serednom.<\/p>\n

Gy\u00f6rgy T\u0151k\u00e9s\u00a0<\/strong>– dekan v Chuste, kam a aj vr\u00e1til a kde zomrel v roku 1973.<\/p>\n","protected":false},"excerpt":{"rendered":"

Kr\u00e1tky dejinn\u00fd preh\u013ead Chronologia historica Od za\u010diatkov po dne\u0161n\u00e9 \u010dasy O dejin\u00e1ch, \u017eivote a v\u00fdvoji Muka\u010devskej diec\u00e9zy m\u00f4\u017eeme vieryhodne hovori\u0165 iba tak, ke\u010f spomenieme aj to, \u010do predch\u00e1dzalo jej ustanoveniu. Jej dejiny m\u00f4\u017eeme rozdeli\u0165 na 4 etapy: 1. Obdobie pred ustanoven\u00edm Satm\u00e1rskeho biskupstva 2. Obdobie Satm\u00e1rskeho biskupstva 3. Obdobie po 1. svetovej vojne 4. Obdobie […]<\/p>\n","protected":false},"author":1,"featured_media":0,"parent":0,"menu_order":0,"comment_status":"closed","ping_status":"closed","template":"","meta":{"_et_pb_use_builder":"","_et_pb_old_content":"","_et_gb_content_width":"","footnotes":""},"_links":{"self":[{"href":"https:\/\/munkacs-diocese.org\/slo\/wp-json\/wp\/v2\/pages\/29"}],"collection":[{"href":"https:\/\/munkacs-diocese.org\/slo\/wp-json\/wp\/v2\/pages"}],"about":[{"href":"https:\/\/munkacs-diocese.org\/slo\/wp-json\/wp\/v2\/types\/page"}],"author":[{"embeddable":true,"href":"https:\/\/munkacs-diocese.org\/slo\/wp-json\/wp\/v2\/users\/1"}],"replies":[{"embeddable":true,"href":"https:\/\/munkacs-diocese.org\/slo\/wp-json\/wp\/v2\/comments?post=29"}],"version-history":[{"count":8,"href":"https:\/\/munkacs-diocese.org\/slo\/wp-json\/wp\/v2\/pages\/29\/revisions"}],"predecessor-version":[{"id":765,"href":"https:\/\/munkacs-diocese.org\/slo\/wp-json\/wp\/v2\/pages\/29\/revisions\/765"}],"wp:attachment":[{"href":"https:\/\/munkacs-diocese.org\/slo\/wp-json\/wp\/v2\/media?parent=29"}],"curies":[{"name":"wp","href":"https:\/\/api.w.org\/{rel}","templated":true}]}}