Mukačevská rímsko-katolícka diecéza

Krátky dejinný prehľad
Chronologia historica
Od začiatkov po dnešné časy

O dejinách, živote a vývoji Mukačevskej diecézy môžeme vieryhodne hovoriť iba
tak, keď spomenieme aj to, čo predchádzalo jej ustanoveniu.

Jej dejiny môžeme rozdeliť na 4 etapy:

1. Obdobie pred ustanovením Satmárskeho biskupstva
2. Obdobie Satmárskeho biskupstva
3. Obdobie po 1. svetovej vojne
4. Obdobie počas trvania Sovietskeho zväzu a po jeho zániku

Obdobie pred ustanovením Satmárskeho biskupstva

Maďari po príchode do Karpatskej kotliny spolu s inými plemenami, aj keď sa stretli s rôznymi náboženstvami, predsa si zachovali svoj archaický kultu božstva,kult, ktorý spočíval predovšetkým na sakrálnom kniežati (kende). Maďarské kniežatá už v päťdesiatych a šesťdesiatych rokoch 10. storočia boli pripravené prijať kresťanstvo, ale o tom, či prijať jeho východnú alebo západnú formu, rozhodol vývoj politickej situácie.

Prvým organizátorom maďarskej cirkvi bol Anastáz-Astrik, najprv kaločský, neskôr ostrihomský arcibiskup. Na základe poverenia od pápeža a od kráľa svätého Štefana sa ujal územného organizovania maďarskej katolíckej cirkvi. Každá zo siedmich diecéz zahŕňala obrovské územie. Medzi nimi aj sedmohradské biskupstvo, ustanovené v r. 1009, kam patrilo Zakarpatie do začiatku 14. storočia.

O živote kresťanov v 11. storočí máme málo písomných správ. Najvýznamnejším románskym kostolom je užhorodsko-horianska rotunda. Je jednou z najzachovalejších rotúnd na Zakarpatí. V tomto čase fungovalo aj niekoľko farností, napr. Bobove, Ardievo, Didove, Zmijivka, Ivanivka, Velyka Bihaň, Sjurte, Čornotysiv a Vynohradiv.

Zakarpatie patrilo striedavo do Sedmohradskej a Jágerskej diecézy, od roku 1346 natrvalo do Jágerskej diecézy. Začali sa stavať početné kostoly, a to nielen v mestách. Záznamy vo vatikánskych archívoch vymenúvajú na tomto území viac ako 50 kostolov.

Obdobie Satmárskeho biskupstva

Samostatná Satmárska diecéza vznikla 23. marca 1804 a Pius VII. ju uzákonil 9. augusta v tom istom roku. Pod nové biskupstvo patrila okrem Satmárskej župy aj župa Maramarošská, Ugočská a Užská. Duchovný vývoj diecézy okrem dejinných udalostí ovplyvnilo aj to, čo pokladali za dôležité a pre veriaci ľud prospešné jej správcovia. Do konca 1. svetovej vojny viedli diecézu títo biskupi:

1. István Fischer (1804-1807) kládol dôraz na zorganizovanie vyučovania. Uviedol do činnosti biskupské lýceum, katolícke gymnázium a vyššiu teologickú školu.

2. Péter Klobusiczky (1807-1821), užský dekan, podelil diecézu na dekanáty. Zakladal internáty, aby pobádal k štúdiu na gymnáziu aj mládež z vidieka. Keďže po napoleonských vojnách na celom území prepukol hlad, organizoval charitatívne centrá.

3. Flórián Kovács (1821-1825) bol pre svoju chorľavosť značne obmedzený v aktívnej apoštolskej práci.

4. János Hám (1827-1857) viedol diecézu tridsať rokov a právom možno povedať, že on určil jej charakter. Apoštolská práca tohto biskupa mala silný vplyv na život celého územia.

5. Mihály Haas (1858-1866). Za jeho éry sa jezuiti vrátili do svojich rehoľných domov. Aj on kládol dôraz na výuku. Vydával časopisy, knihy, usporadúval pedagogické kurzy, zakladal sirotince a nemocnice.

6. László Bíró (1866-1872) bol spolupracovníkom Jánosa Háma, a tak pochopiteľne pokračoval v starostlivosti o chudobných, o siroty a starých, ale aj o študujúcu mládež.

7. Dr. Lőrinc Schlauch (1873-1877) založil na každej fare knižnice pre kňazov. Postaral sa o školské vyučovanie v každej zakarpatskej obci.

8. Gyula Meszlényi (1877-1905) podporoval laické združenia a významne sa zaslúžil o rozvoj kultúry.

9. Dr. Tibor Boromissza (1906-1928). Spravovanie diecézy mu sťažovali zmeny politických hraníc. Trvalým prínosom bola jeho činnosť v sociálnej a charitatívnej oblasti.

Obdobie po prvej svetovej vojne

Zásluhou biskupa Dr. Tibora Boromisszu do 1. svetovej vojny vzniklo množstvo nových inštitúcií a rozvíjal sa život viery. Do tohto obdobia spadá vyhlásenie Republiky rád, následne trianonský dekrét a s tým spojené rozkúskovanie diecézy. V novej situácii sa biskup snažil usporiadať vzťahy medzi diecézou a rumunským štátom. Jeho právomoc zasahovala aj farnosti na území Československa, preto ustanovil Užhorodskú apoštolskú administratúru. Je zaujímavé, že napriek štátnym hraniciam bez ťažkostí riadil územie maďarské i zakarpatské. Keď v roku 1917 nadobudol platnosť nový Kódex kanonického práva, biskup podľa neho prepracoval diecéznu legislatívu. V tejto práci mu pomáhal Dr. János Scheffler, prokurátor Svätej Stolice a profesor cirkevného práva. V roku 1926 biskup zostavil aj štatút Satmárskej diecézy. Zomrel po dlhej chorobe 9. júla 1928. Katedrálna kapitula zvolila za vikára Istvána Szabóa.

7. júla 1929 Svätá Stolica uzavrela s Rumunskom konkordát, ktorý vo viacerých bodoch ukrivďoval sedmohradskú maďarskú katolícku cirkev. Od tohto dňa zanikla právomoc satmárskeho ordinariátu nad časťou diecézy, ktorá patrila Maďarsku a ktorá od 1. októbra 1923 bola riadená prostredníctvom externého vikára. Takisto zanikla právomoc Satmárskej diecézy nad Zakarpatím, ktoré patrilo Československu a tiež ho spravoval externý vikár Dr. Ábris Tahy. Bez ohľadu na usporiadanie hraníc Cirkev naďalej uplatňovala právne praktiky Satmárskej diecézy. V roku 1930 zo zakarpatskej časti vznikla apoštolská administratúra so sídlom v Užhorode pod vedením Ferenca Szvobodu.

V zmysle prvého viedenského rozhodnutia zo dňa 2. novembra 1938 sa začalo s cirkevnoprávnym usporiadaním tých častí Československa, ktoré pripojili k Maďarsku (Felvidék). Apoštolská Stolica pripojila farnosti Satmárskej diecézy, ktoré zo Zakarpatia boli pričlenené k Maďarsku, k Mérskej apoštolskej administratúre na území Maďarska a bulou z 19. júla 1939 dala pod právomoc košického biskupa Istvána Madarásza. Atrament na tomto dokumente takpovediac ani nestihol uschnúť, keď došlo k ďalším zmenám štátnych hraníc. V zmysle druhého viedenského rozhodnutia 30. augusta 1940 veľkú časť Pretia a severnú časť Sedmohradska pripojili k materskému štátu. Ešte 23. júla 1940, teda pred druhým viedenským rozhodnutím, Svätá Stolica vymenovala za satmársko-oradejského biskupa Pála Napholcza SJ. V tejto novej situácii biskup navrhol Svätej Stolici, že odstúpi, čo Svätá Stolica prijala a vedenie diecézy zverila Áronovi Mártonovi.

Po dvaapolročnom vákuu na biskupskom stolci dňa 17. mája 1942 Dr. János Scheffler prevzal Satmársku diecézu spolu so Zakarpatím ako diecézny biskup a Oradejskú diecézu ako apoštolský administrátor. Po druhom viedenskom rozhodnutí sa totiž tieto dva cirkevné celky územne pričlenili k maďarskej cirkvi. Zakarpatie teda znovu patrilo pod satmárskeho biskupa.

Dr. János Scheffler sa stal pre veriacich nielen dobrým pastierom, ale aj potešiteľom v súženiach vojnových čias. Osobne pochodil aj vzdialené časti svojej diecézy, pokladal si za povinnosť svojou prítomnosťou posilniť kňazov i veriacich. Na Zakarpatí bol niekoľkokrát a ešte tesne pred koncom vojny ponavštevoval pod jeho právomoc patriace územia. Podľa usmernení z Ríma všade vyznačil úlohy do budúcnosti. Aj na Zakarpatí určil, kto má byť generálnym vikárom, keby sa sťažili podmienky a obmedzil sa kontakt s biskupom, alebo keby zatkli vikára.

Obdobie počas trvania Sovietskeho zväzu a po jeho zániku až podnes

Po udalostiach roku 1944 sa prakticky stalo nemožným riadiť zakarpatskú diecézu z biskupského sídla, preto biskup Scheffler vymenoval arcidekana z Berehova Ferenca Pásztora za biskupského vikára. Vymenoval ešte dvoch ďalších, ktorí mali spravovať územie v prípade nových obmedzení. Od starších kňazov vieme, že jedným bol Dr. Bernát Bujaló Bernát a druhým Jenő Szegedi.

Na základe parížskej mierovej dohody zo dňa 10. februára 1947 sa Satmárska diecéza rozdelila na štyri časti. V Československu zostalo 13, v Maďarsku 27, na Zakarpatí 40 a v Rumunsku 55 farností.

Sovietsky teror neobišiel ani zakarpatskú katolícku cirkev. Vo väčšine prípadov kňazov odsúdili za vlastizradu, alebo ich obžalovali zo štvania proti režimu. V tejto nebezpečnej situácii bolo veľmi ťažké viesť Cirkev. V časoch skúšky viery i síl každý kňaz konal svoju úlohu, ako mohol, v duchu Ježiša Krista. Úradne síce zakázali viesť matriky, ale kňazi ich potajomky predsa viedli. Dovolené bolo iba slúžiť sväté omše a pochovávať, do seminára sa neprijímalo atď. O tomto období vyšlo veľa kníh aj v Maďarsku, aj na Zakarpatí.

Po zmiernení teroru, keď sa už niekoľkí kňazi vrátili z koncentračných táborov, Cirkev sa pokúšal ovládnuť Štátny úrad pre cirkevné záležitosti. Malo sa to stať prostredníctvom kňazov získaných pre spoluprácu. V roku 1956 štátne úrady svojvoľne vymenovali za generálneho vikára Jánosa Mészárosa a neskôr Tibora Zavodnyika, farárov v Užhorode. V roku 1956 sa vracali kňazi z pracovných táborov. Bol medzi nimi aj arcidekan Bernát Bujaló, ktorý prevzal vedenie, ale pre zdravotný stav sa čoskoro musel vzdať. Biskupom vymenovaný nástupca Jenő Szegedi, farár z Palanku, nedostal štátny súhlas na vykonávanie svojej funkcie, ale fakticky až do jeho smrti (vo veku 86 rokov) v rímskokatolíckej cirkvi na Zakarpatí jeho slovo bolo rozhodujúce.

V roku 1985 po smrti Tibora Zavodnyika zvolili kňazi za vikára Józsefa Galambosa, farára z Chustu, ale aj on zomrel ešte v decembri toho istého roku. Po ňom sa stal vikárom Zakarpatia József Csáti.

Počas komunizmu všetku činnosť Cirkvi určoval a kontroloval Štátny úrad pre cirkevné záležitosti. Bez štátneho súhlasu nesmel byť kňaz preložený na iné pôsobisko. Kvôli politickému tlaku vikár nemohol vydať žiadne všeobecné usmernenie. Najťažšie trestali tých, ktorých pristihli, že sa venujú deťom a vyučujú náboženstvo. Vikár József Csáti napriek svojmu vysokému veku sa snažil združovať kňazov a využíval všetky príležitosti na stretnutia. Svoje nariadenia vydával väčšinou iba ústne. Týkali sa života modlitby, vyučovania náboženstva a dušpastierskej činnosti.

Rozhodujúcim momentom, od ktorého sa začali pozitívne zmeny v živote zakarpatskej rímskokatolíckej Cirkvi, sa stala návšteva kardinála Dr. László Paskaia, ostrihomského arcibiskupa, na jar roku 1989. Po jeho návšteve sovietske vedenie dovolilo pozvať na prácu kňazov z Maďarska. 1. novembra 1990 prišli aj rehoľníci z Československa.

Svätá Stolica 28. marca 1992 vymenovala apoštolského nuncia na Ukrajine, arcibiskupa Antonia Franca za ordinára zakarpatskej rímskokatolíckej cirkvi. On 13. augusta prišiel do Mukačeva a potvrdil v úrade generálneho vikára otca Csátiho.

Po smrti J. Csátiho v marci 1993 arcibiskup Antonio Franco po vypočutí mienky tu pracujúcich kňazov vymenoval za generálneho vikára Lajosa Hudru, solotvinského farára. Potom menoval kňazské rady i vikárov podľa národnostného zloženia veriach.

Na veľkú radosť všetkých 26. júna 1993, prvýkrát po 46 rokoch, bola kňazská vysviacka domáceho kňaza Sándora Papa.

Na základe rozhodnutia Svätej Stolice 14. augusta 1993 vznikla Apoštolská administratúra Zakarpatia. Prvým apoštolským administrátorom sa stal arcibiskup Antonio Franco, apoštolský nuncius Ukrajiny. 16. decembra vyhlásili v rímskokatolíckom kostole v Mukačeve pápežskú bulu o založení Apoštolskej administratúry Zakarpatia. Pre veľkú vzdialenosť (sídlo v Kyjeve) bolo pre apoštolského nuncia riadenie nanovo sa rozbiehajúcej diecézy dosť náročné. S kňazmi Zakarpatia sa stretal osobne dvakrát do roka - na Vianoce a na Veľkú noc, bežne riadil cirkevné záležitosti prostredníctvom Lajosa Hudru, generálneho a biskupského vikára.

Ján Pavol II. 9. decembra 1995 vymenoval za pomocného biskupa Apoštolskej administratúry Zakarpatia Antala Majneka, predstaveného františkánskej misie vo Vynohradove. Keď Lajos Hudra 17. decembra 1995 zomrel, A. Majnek sa stal generálnym vikárom. Slávnostná biskupská vysviacka sa uskutočnila v Ríme 6. januára 1996. Obrad vysviacky viedol pápež Ján Pavol II. Nuncius dal novému generálnemu vikárovi voľnú roku v dušpastierskej činnosti s výnimkou kňazských vysviacok a prekladania kňazov. Po poldruha roku 7. októbra 1997 Svätý Otec vymenoval Antala Majneka za ordinára Apoštolskej administratúry Zakarpatia.

Život Cirkvi napredoval stále väčšími krokmi. Od roku 1998 každoročne sú v mukačevskej katedrále kňazské vysviacky.

Zakarpatská cirkev oslávila aj jubilejný rok 2000. Najväčšia slávnosť bola na sviatok sv. Martina, hlavného patróna apoštolskej administratúry. Tejto slávnosti sa zúčastnili arcibiskup Nikola Eterovič, apoštolský nuncius Ukrajiny, arcibiskup Marian Jaworski, ľvovský metropolita, Pál Reizer, satmársky diecézny biskup, a János Szemedi, mukačevský grékokatolícky biskup.

20. augusta, na slávnosť svätého Štefana, biskup Majnek v Solotvine slávnostne posvätil súsošie maďarských svätcov.

Odvtedy otec biskup posvätil viacero nových kostolov na rôznych miestach (Kľučarki, Mužievo, Zabriď, Četovo, Užhorod-Radvanka, Užhorod-Bozdoš).

Neobyčajne významným dňom pre zakarpatskú Cirkev bol 27. marec 2002, keď Svätý Otec Ján Pavol II. vo Vatikáne vyhlásil, že rímskokatolícku Apoštolskú administratúru Zakarpatia povýšil na diecézu. Prvým sídelným biskupom novovzniknutej Mukačevskej diecézy sa stal dovtedajší apoštolský administrátor Antal Majnek.

Slávnostné vyhlásenie Mukačevskej diecézy sa udialo 27. septembra 2002. Pri tejto príležitosti Antala Majneka, diecézneho biskupa, ordinoval do jeho úradu kardinál Marian Jaworski z Ľvova a Nikola Eterovič, vtedajší apoštolský nuncius Ukrajiny, v prítomnosti celého biskupského zboru Ukrajiny, všetkých kňazov diecézy a veriaceho ľudu.


Zoznam kňazov väznených v rokoch 1945-1956

Dezső Árvay - farár z Viloku, kam sa aj vrátil. Zomrel v roku 1967.

Dr. Bernát Bujaló - arcidekan Užhorodu, vikár. V roku 1996 sa vrátil ako invalid. Zomrel v roku 1979 v Ratovciach.

Zoltán Bakó - farár v Solonci, tiež sa vrátil ako invalid. Zomrel v roku 1959 v Mukačeve.

Kálmán Bártfay - dekan vo Vynohradove. Po návrate žil v dôchodku, zomrel v roku 1961 v Užhorode.

József Csáti - mukačevský pomocný duchovný. Bol odsúdený na smrť, ale rozsudok smrti nevykonali. Po návrate niekoľko rokov nesmel domov do Mukačeva. Neskôr tu bol farárom, v roku 1986 ho zvolili za vikára, ktorým bol až do svojej smrti v roku 1993.

József Galambos – farár v Bene, po návrate farár v Chuste. V roku 1985 zvolený za vikára, ale ešte v tom istom roku zomrel.

Sándor Haklik – dekan v Ratovciach, bol už na pol tela ochrnutý, keď ho zatkli. Cestou zomrel, leží na neznámom mieste.

Antal Heveli - farár v Solotvine, kde pracoval aj po svojom návrate, neskôr vo Svaľave až do svojej smrti v roku 1999.

Péter Homolya - farár v Domaninciach, zomrel v roku 1981 ako berehovský arcidekan.

Ágoston Horváth – farár v Dovhom. Po návrate domov slúžil na viacerých miestach. Zomrel v decembri 1990 ako užhorodský farár.

Lajos Hudra - pomocný duchovný v Berehove. Po návrate bol farárom v Chuste a Solotvine, zomrel ako vikár v roku 1995 v Mukačeve.

István Lőrincz - dekan v Storožnici. Zatkli ho v roku 1945. Po návrate domov zomrel v roku 1979 v Holmoku.

Ferenc Pásztor - arcidekan v Berehove, vikár. Zomrel niekde na Sibíri.

Pál Plakinger - užhorodský kaplán. Po návrate zo Sibíri bol farárom v Usť-Čornej, Ťačeve, Vyškove, potom bol nútený emigrovať do Nemecka. Od roku 1995 žil v kňazskom domove v Rumunsku (Satmár) až do svojej smrti 8. októbra 2002.

János Sörös - mukačevský dekan. Zomrel v Mukačeve v roku 1958.

István Tempfli - farár v Ďakove, po návrate farár v Rachove. Tu zomrel v roku 1988.

Ernő
Tindira – zatkli ho ako borodivského farára v roku 1945. Ani po amnestii v roku 1956 nesmel na Zakarpatie. Vrátil sa až tesne pred smrťou v roku 1972.

Dr. József Tóth - farár v Serednom, zatknutý v roku 1945. Po prepustení dlho sa nesmel vrátiť na Zakarpatie. Zomrel v roku 1968 v Serednom.

György Tőkés - dekan v Chuste, kam a aj vrátil a kde zomrel v roku 1973.


 
Štatistiky
Počet zobrazení obsahu : 415404
Mukačvská Diecéza Rímsko Katolíckej Cirkvi
Kto je online:
Máme online 11 hostí 
Hosted Exchange